fbpx

MÁRIO JÁNOŠ – OROBIE ULTRA TRAIL 2017

Orobie Ultra Trail 2017

Nebudem to tajiť a poviem to rovno: Orobie Ultra Trail (OUT) 2017 – oficiálne 140 km a 9500 m kumulatívneho prevýšenia – bolo doposiaľ moje najväčšie ultra bežecké podujatie, najdlhší a najkopcovitejší beh v živote, môj prvý pretek v zahraničí, prvý v Alpách, prvý v Taliansku. Zúčastnil som sa tretieho ročníka tohto stále veľmi mladého, krásneho a mimoriadne náročného podujatia a myslím si, že môžem spokojne, priam neskromne povedať, že zúčastnil veľmi úspešne. Ale pekne po poriadku a od začiatku …

Le Alpi Orobie a rovnomenný národný park sa nachádzajú na severe Talianska, oblasť Lombardsko, provincia Bergamo – kus nad Milánom. Oblasť, ktorá je u nás v horo-milných komunitách známa skôr vďaka jazerám ako Garda, Como či Iseo. Že sa tam pestuje aj ultra trail na vysokej úrovni (konkrétne je to úroveň cca 2500 m.n.m v najvyššej časti trate) som sa dozvedel približne pred rokom a pol, keď pár priateľov využilo ponuku zúčastniť sa. Po návrate rozprávali úžasné príbehy o prekrásnej trase a desivé správy o mimoriadnej náročnosti a všetky takéto veci, ktoré majú zaručene ten správny efekt: „Tam musím raz ísť!“ Tu by sa hodilo tiež spomenúť, že medzi priateľmi bola aj Peťa, ktorá si to vo farbách Slovak Ultra Trail vlani tak akosi vyhrala v ženskej kategórii – čo vtedy bolo skvelé, krásne, úžasné a úctyhodné, no skutočný rozmer a veľkosť jej výkonu som pochopil až na mieste, kúpajúc sa vo vlastnom pote.

Keď ma po druhý krát za sebou v lotérii odmietli vpustiť na štart UTMB, bolo treba nájsť si nejakú náhradu na zlepšenie nálady z nepriazne osudu. S Andrejom, ktorý tiež neuspel v lotérii, sme sa rýchlo a v podstate bez diskusie zhodli, kam pôjdeme. Registrácia bez kvalifikačných bodov, len bolo treba mať peniaze, nejaké dlhé traily pobehané a pečiatku od lekára – vzdialenosť tak akurát na dojazd a krásne prostredie, v ktorom sa dá bežecký výlet spojiť aj s parádnou rodinnou dovolenkou. Aspoň budú mať aj naše krajšie polovičky zážitky z hôr a my nejakú tú podporu od známej tváre na trati. V hlavnej kategórii malo štartovať ešte pár priateľov zo Slovenska a susedných Čiech, nejakí ďalší na kratšej 70 km trase, takže skoro ako doma.

Registrácia vo veľkej mestskej športovej hale, kde je všetko perfektne označené, organizované, systematizované a vykonávané davom dobrovoľníkov je niečo, na čo by si človek rýchlo zvykol. Navyše s vedomím, že sme v meste Bergamo – mieste cieľa, a po dobehu bude tu v tejto hale čakať veľká hostina, sprchy, fyzioterapeuti, masáže. V štartovnom balíčku dostávame okrem kadejakých sponzorských darčekov a špeciálnych tašiek na drop-bagy aj po dve pivečká z lokálneho pivovaru, aby motivácia dobehnúť a pripiť si bola vybudená na maximum.

Štartujeme nasledujúci deň o desiatej hodine predpoludním, z historického námestia starého horského mestečka Clusone, kde sa pod štartovým oblúkom stretáva približne 280 nadšencov z 38 krajín a 5 kontinentov. Na dokončenie máme limit 47 hodín. Pár minút pred štartom znie celým mestom perfektná hlboká muzika po vzore Conquest of Paradise a ja si v tieni dávam posledné espresso, lebo ktovie, ako dlho to bude do najbližšieho tieňa a do ďalšej kávy. Koridor pre elity sa hemží fotografmi a reportérmi, ktorí spovedajú lokálnych favoritov, rovnako tak prítomný moderátor – ale o čom točia sa nedozvieme, lebo nevieme po taliansky a oni zase nepovedia slovo nijako inak. A zrazu vybiehame, za potlesku a nadšeného povzbudzovania snáď celého mesta dávame čestné kolo okolo námestia, ešte raz popod štartový oblúk a z mesta priamo hore na dlhý odkrytý hrebeň, ktorým nám organizátori akoby chceli hneď z úvodu pripomenúť, že s nami nežartujú – prvých 10 km má 1400 výškových metrov.

Trasa je vedená dolinami a sedlami v akomsi ľavotočivom poloblúku k cieľu – to asi aby nás slniečko vyopekalo pekne z každej strany, pretože je nesmierne horúco, skoro jasno a poriadne pripaľuje. Doliny sú obrovské a krásne, každá ma inú atmosféru a charakter, sedlá sú vysoké a strmé, podklad mimoriadne technický a sklon dosť často vôbec nebehateľný. To ale nevadilo, pretože chodníky v prvej časti sú prevažne single-traily, niekoľko vyššie položených a technických úsekov je s fixnými lanami a reťazami. 300 ľudí na úzkom chodníku na horskom hrebeni je nádherný pohľad a spolu s výhľadmi, ktoré sa nám naskytujú po prvých stúpaniach navodzuje úžasné stavy. Predbiehanie je zatiaľ aj tak nemožné, takže sa nikam neponáhľam a vychutnávam, vychutnávam a vychutnávam. Viem, že v druhej, trochu nižšie položenej polovici trasy by nás mali čakať prevažne lesné cestičky a behateľnejšie chodníky, teda už teraz šetrím sily na tieto úseky, kde sa dá získať veľa času aj miest do poradia, ak tu človek dokáže svižnejšie pobehnúť.

Občerstvovačky sú celkom nahusto a sú vynikajúco vybavené dobrotami, skoro ako u nás, teda netreba sa priveľmi trápiť dostatočnou zásobou vody a výživy. Dokopy ich bolo na trase 21, teda priemerne každých 6 – 7 km, človek sa teda mohol sústrediť viac na obdiv okolia a svoj výkon. Ale majú sa aj čo priučiť, pretože nemali napríklad slané chipsy ani soľ, čo býva v takýchto horúčavach celkom žiadaná komodita. Nakoľko som nepodcenil prípravu a o tejto anomálii som vedel vopred, mal som svoju malú soľničku v batohu a tie udivené pohľady dobrovoľníkov, keď som si začal čosi sypať na nakrájaný melón boli na nezaplatenie. Rovnako som vedel, že treba byť obozretný a vyhýbať sa kombináciám ako gumené medvedíky s parmezánom, ktoré tam ponúkali a lokálni ich skutočne aj konzumovali (!). Ja som si bežne vystačil s ovocím, neskôr s polievkami, žalúdok mi napriek horúčave pekne fungoval a energetickú krízu tohto charakteru som teda nezažil. Z nápojového menu sa mi osvedčila fráza „half water, half coke“, ktorej rozumeli naozaj všade, aj na nočnej vysoko položenej horskej chate. Konečný sumár hovorí, že som na trase vypil asi 25 litrov tekutín, z čoho minimálne 10 litrov bola kola, čo je asi viac ako za celý posledný predchádzajúci rok. Alebo päť. No, hlavne že to šľapalo.

V tej nádhere kilometre krásne ubiehali, čas bol relatívny pojem a aj tú horúčavu dobre pomáhali zmierňovať pravidelné a systematické oblievačky seba samého v každom jednom potoku a napájadle horského dobytka, ktoré bolo po ruke. Prebiehame cez rôzne chaty, lanovky a jazerá, no na ich názvy je moja hlava absolútne teflónová, ani si nesnažím si ich pamätať, veď sú v brožúrke. Pamätám si to, čo zažívam – krásny do skaly vytesaný traverzový chodník k vodnej elektrárni, prvú občerstvovačku s pivom (konečne!), dobre behateľný dlhý zbeh do doliny. Po prvých 50 km nás čakala veľká oddychová zóna vo Valbondione, prvý drop-bag a stretnutie s podpornou skupinou, rozumej naše manželky.

Prezliekam si tričko, prezúvam tenisky, napĺňam fľaše a brucho, popri tom podávam správu o svojom rozpoložení a nádhernosti trate. Slovenská partia od ďalších bežcov urobila v okolí občerstvovačky taký humbuk a fantastickú atmosféru, že som bol dojatý a trochu aj pozabudol, že do cieľa je to ešte stovka kilometrov, jedna noc, najvyššie položený bod a doslova pred nosom súvislé asi 7 km stúpanie s prevýšením 1600 m. Uvedomujem si niekde v polovici, že na toto som nebol úplne pripravený a že v našich podmienkach sa toto dá natrénovať jedine v Tatrách. Robím mentálnu poznámku do budúcoročného plánu a štverám sa do už čierneho hviezdnatého neba ďalej.

V tejto časti trate mi robí spoločnosť mladý český ultra talent Dali, ktorý síce trochu šomre na krátky “rekreačný” asfaltový zbeh, no mizne vo výškach hneď ako sa nám hora oprie o nos. Posledné čo som počul bolo “Tohle miluju!”. Len Alpy sú iná dimenzia, výstup je superdlhý, prepaľovať sa nevypláca a tak som čoskoro znovu s Dalim. Na oblohe vraj pribudlo pár hviezd, tak mu vravím, že to nevidíme Vesmír, ale Rifugio Brunone, našu najbližšiu métu na trase. Krátky pohľad do itinerára a na výškomer to len potvrdzuje. Dali sadá na kameň, trochu s ním kýve a tentokrát je to posledné, čo som počul “Tohle ne, vole, tohle ne!”. Ale dobojoval to statočne. Na vrchu nás čaká Andrej, ktorý mal tiež rýchlejší začiatok, no nemá celkom svoj deň, či vlastne noc.

Noc na horskom technickom chodníku vo výškach medzi 2000 – 2500 m.n.m. je úžasný zážitok, organizátori použili na túto časť fluorescenčné, rozumej samo-svietiace značenie a vidieť svoj kľukatý chodník na niekoľko kilometrov dopredu i dozadu ako rad svetielok v absolútnej tmavej prázdnote je až mysticky hlboká skúsenosť. Svetlá ľudských čeloviek je tiež vidieť na ďaleko a tie hlboko dole v doline pod nami ma napĺňajú účasťou, až sústrasťou, pretože ja už viem (a mám v nohách) to, čo ich ešte len čaká, neborákov.

Najvyšší bod trasy je v úzkom sedle, kde ako na každom významnejšom, technicky, navigačne náročnejšom alebo nebezpečnejšom mieste sú dobrovoľníci, zababušení proti zime a mimoriadne priateľskí a nápomocní. Tu nás ponúkajú z dvoch plných krabíc gélov a nejakých tyčiniek, zo slušnosti niečo poberieme a pustíme sa zbiehať do ďalšej nekonečnej neviditeľnej doliny. Tu sa už však u Andreja prejavilo problematické koleno, zbeh nedáva a ja ho dosť nešťastný nechávam za sebou, rovnako ako Daliho, ktorý práve začal doplácať na mladícke nerozvážnosti v úvode, asi tak 16 hodín dozadu. Ocitám sa sám v nesmiernej čiernej prázdnote hlbokých alpských dolín, kde sa vysoké čierne horizonty matne rysujú proti hviezdnemu nebu. Tmu prerušujú iba pravidelné občerstvovačky s kontrolami, reflexky na trase a svietiace oči voľne polihujúceho dobytka, občas doslova priamo na chodníku. Veď, keď chceš prejsť, obíď ma. A občas bolo treba prekračovať elektrický plot pod napätím.

Ľudí okolo mňa už nebolo veľa a stôp na chodníku tiež pomenej. Vedel som, že som už celkom pekne vpredu. Na pozíciu som sa však zatiaľ nepýtal, na nejaké pretekanie sa bolo ešte stále skoro a to už mám za sebou nádherný východ slnka, odloženie čelovky a niekoľko ďalších sediel, dolín, kontrol a občerstvovačiek. V jednom bode si musím sám sebe priznať, že je to fakt krásne a už teraz to predčilo všetky moje očakávania a tiež že som už riadne rozbitý a svoj plánovaný limit do 30 hodín zrejme v tomto teple asi nestihnem. Všetky telesné systémy fungujú viac-menej OK, v kopcoch nestíham a som obiehaný, ale v zbehoch, kde robotu za mňa robí gravitácia to pekne púšťam a získavam pozície nielen späť, ale aj nejaké navyše. Pravdu sa prvý krát dozvedám na cca 100 km, na druhej veľkej rest-area v sedle Zambla, kde ma rovnako čakal aj druhý drop-bag a kde som dorazil zhruba po 24 hodinách. Som 16-ty. A do cieľa už len cca maratón. Prezliekam, prezúvam, napchávam a vyrážam to udržať a (sa) doraziť. Prvá dvadsiatka – to by bol sen!

No posledná časť trasy, po poslednom významnom stúpaní, v ktorom ma predsa len obišiel akýsi balkánec, čo mal tempo akoby práve vyštartoval, bola trochu sklamaním. Chodník bol vedený lesíkom, ktorý našťastie poskytoval v narastajúcom úpeku celkom vítaný tieň, avšak bol taký „obyčajný“ a znemožňoval akékoľvek výhľady alebo alpský „feeling“. Cítil som sa trochu ako doma, ako na nejakom bežnom chodníčku tu okolo našich kopcov. Kvôli tomuto som sem nechodil, sakra, alebo sa to už so mnou zahráva únava a nevyspatosť? Bol najvyšší čas zaradiť stupeň ALL IN. Ale nohy prestali tak trochu poslúchať už aj v zbehoch, kde doteraz dobre slúžili a asi aj preto ma v zbehu prvýkrát predbiehajú dvaja bratia – mladí Španieli. No to bol zbeh chvalabohu posledný, cieľ je doslova na dohľad, malá kľučkovačka predmestiami, posledná kontrola a posledný malý výstup na kopec, na ktorom stojí staré mesto Bergamo, jeho hradby a špeciálne jedna historická veža, na ktorej úpätí je cieľová brána.

Rozmýšľam a kalkulujem: Bolo to 16., traja ma dali, to je 19., to je krásne. Určite nik blízko za mnou, tí dvaja predo mnou šli nedostihnuteľne, tak si to teda idem dobehnúť „na pôžitok“. Ale moje plány a „pohodu“ po chvíli prekazili zozadu sa približujúce kroky. Do cieľa 3 km, tu už ma nedostanú! Zrýchľujem, vybieham (!) kopec, šprintujem ulicami mesta a teším sa, pretože davy okolo už poriadne zhustli, hlasno a oduševnene povzbudzujú a ja sa snažím v rýchlosti rozoznávať značky trasy aby som tu nebodaj v posledných metroch ešte nepoblúdil. A predsa len – takéto závery mám omnoho radšej. Už však počujem hudbu, moderátora, ovácie ešte väčšieho davu, fáborky a koridor z pásky ma vedú do poslednej úzkej uličky, za ktorou je krátky tunel a za ním! Svetlo! Cieľ.

Na OUT je cieľom vyvýšené pódium pod historickým oblúkom, kde úspešný finisher pribieha odzadu ako hviezda pred zhromaždený dav, užiť si (možno zaslúžené) ovácie, obdiv a aplauz z plného námestia. Toto je absolútne nezabudnuteľný pocit tu stáť a nechať sa unášať rodiacim sa uvedomením, že som to zvládol a zvládol som to dobre. Rozpačitý rozhovor s moderátorom, zvítanie sa s manželkou a priateľmi, gratulácie, finisherské tričko a dvakrát veľké pivo na ex. Teraz všetky tie dobré veci čakajúce v športovej hale môžu začať, s nimi dlhé rozprávanie a spomínanie na čisté intenzívne zážitky z každého kilometra …

A že ich bolo nakoniec o niečo viac ako oficiálne deklarovaných 140, môj Garmin nameral:

151,25 km a 9.444 m prevýšenia

Trvalo mi to: 32 hodín 44 minút

Do cieľa neprišla ani polovica štartujúcich, presnejšie iba 134 ľudí, aj v noci bola na trase búrka, menila sa nejako aj trasa a predĺžil sa limit na dokončenie.

Nakoniec sa ukázalo, že fráza „si ako talian“ má svoje opodstatnenie, pretože nie všetci vedia úplne dobre rátať do 20. Skončil som dvadsiaty prvý. Bol som chybne informovaný o svojej pozícii na trase, vďaka čomu som vypustil v uspokojení ten záver a skončil len 40 sekúnd za bratmi Španielmi (!), ktorí museli mať na asfaltových úsekoch v závere riadne problémy. Mne by stačilo rozbehnúť sa do cieľového „šprintu“ pár desiatok metrov skôr, alebo vynechať svoj záver „na pohodu“ a skutočne to tá prvá dvadsiatka mohla byť. Nie, že by na tom úplne že veľmi záležalo, ale uznajme – vyzeralo by to lepšie. Beriem si z toho poučenie, jedno z mnohých do ďalších ultra bežeckých výziev.

Andrej nakoniec nedokončil, pre koleno to bol nútený vzdať niekde pred stým kilometrom. Nešiel však spať, ako by sa po prebdenej noci na Alpskej stovke patrilo, ale pridal sa k podpornému tímu a fantasticky a nadšene mi s nimi až do konca pomáhal, za čo mu patrí môj rešpekt a všetkým veľká vďaka. Každopádne, preto, že sme to viac-menej zdraví prežili, večer na apartmáne bolo podávané na prípitok to štartové pivečko a že aj to bolo vynikajúce.

Gratulujem všetkým známym aj neznámym finisherom, a ďakujem každému, kto sa akokoľvek podieľal na tomto úžasnom zážitku. Odporúčam to zažiť, na vlastné nohy.

 

MOJA VÝBAVA:

 

Link na viac fotiek z Orbie Ultra Trail 2017 nájdete tu: OUT 2017 fotoalbum

Celkové výsledky tu: https://www.endu.net/events/orobie-ultra-trail/results

Info o podujatí tu: http://www.orobieultratrail.it/en/

Garmin: https://connect.garmin.com/modern/activity/1884097837

Strava: https://www.strava.com/activities/1108100790

 

Komantáre

komentárov