MÁRIO JÁNOŠ A JEHO ŠTEFÁNIK TRAIL 2017

Každý športovec niekedy nemá svoj deň – eliťák, amatér či hobík, bez výnimky. Je to ten pomyselný Čierny Peter, ktorý potichu koluje v okruhu účastníkov, súperov (čítaj priateľov), o ktorom všetci tušia, ale každý silno dúfa, že v ten daný deň, keď už sú karty pred štartom rozdané, skončí v rukách niekoho iného. Ako sa malo čoskoro ukázať, bol som to ja, koho v najbližších hodinách čakalo toto povinné nemilé prekvapenie. A nebol som sám …

V piatok, 9.6.2017, sme sa zase raz stretli na Bradle, pri majestátnej mohyle Milana Rastislava Štefánika, pripravení vybehnúť na bezmála 145 km horskú trasu cez Malé Karpaty a bežať dňom i nocou, aby sme si pripomenuli jeho hrdinský boj o život z čias vojny. A pri tom si vyskúšali vlastné schopnosti, preverili kondíciu, zakúsili vlastné limity a trochu aj zmerali sily medzi sebou – je to predsa aj šport. Odhodlaných nás bolo na ultra trasu takmer dvesto. Ale prečo vlastne? Otázka, na ktorú sú ultra bežci celkom zvyknutí, rovnako ako na poznámky typu: „Veď ja tak ďaleko nejazdím ani autom!“. Tak prečo?

Pretože mám pochybnosti! Stojím na štarte svojho tretieho „Štefánika“ (dva predchádzajúce som úspešne dokončil – prvý za 19:22 na 4. mieste, druhý za 18:49 na 6. mieste) a stále pochybujem, či sa to vôbec dá. Či a ako to tie malé ľudské nohy vlastne dokážu? Bol môj tréning dostačujúci, podarilo sa mi správne vyvážiť záťaž a regeneráciu? Bude moja vôľa dosť silná, keď prídu ťažké chvíle? A ony prídu, to jediné je nepochybné. Nenastavil som si svoje ambície príliš vysoko, neprehnal to so sebavedomím? Dobre som si nastavil výživu, tempo a stratégiu? V tvárach priateľov, známych aj menej známych na štarte sú iste podobné pochybnosti, no nevidieť ich. Sme radi, že sa po čase znovu vidíme, zdravíme sa, bavíme sa a tešíme sa. Každý si ideme po svoje poznanie. Ako sa v ultra komunite hovorí od nepamäti – zbytočný beh je len ten, na ktorom si sa o sebe nič nenaučil.

Vybiehame teda v ústrety pochybnostiam a zážitkom – a najmä proti noci o 19-tej hodine. Teda … vybiehame? Hore tou zjazdovkou popod staručký lyžiarsky vlek skôr kráčame. Lemovaní fotiacimi a točiacimi mobilmi rozdávame úsmevy. Veď bežať ešte bude kedy. Na ultra každý niekedy kráča, tak prečo si to neodkráčať teraz zo štartu a nepripraviť na tú záťaž systém postupne a pozvoľna? Tak si kráčam a už to pípa! Môj Garmin hlási privysoké tepy, nejako priskoro – to je snáď len to vzrušenie a nadšenie z dobrodružstva a davu. Zbiehame dolu z Bradla, lesný single trail je tu ešte zapchatý ako lievik, čo ja vítam – lebo tepy neklesajú, trochu postáť v zápche nebude na škodu. Na striedačku klusáme a kráčame, kým sa balík trochu nepotrhá v mestečku, za ktorým sa už ide na široké cesty, kde si už naozaj budem môcť ísť to svoje. Akurát, že „to moje“ je cítiť nejako zvláštne vzdialené. Tuším problémy, avšak je ešte skoro na paniku, vravím si dokola „kľud, pokoj – poď si svoje“. Je mimoriadne teplo a úplné bezvetrie, voda z fľašiek už teraz mizne rýchlym tempom, a to je ďalší otáznik, čo bude potrebné vyriešiť za behu. Náladu mi však dvíha krásny zelený les a veselý technický zbeh, ktorý ma na čas vyťahuje z ustaraných myšlienok. Úplný šok a prekvapenie však zažívam na prvej občerstvovačke, kde sa na mňa absolútne nečakane zjavuje moja manželka Katka, s úsmevom mi pomáha s fľaškami, s bozkom ma vyprevádza na ďalšiu cestu. To bolo pefektné! Tak sa veci predsa len otáčajú k lepšiemu.

Ale kdeže! V ľahkých stúpaniach za dedinou opäť úradujú tepy – a to do takej miery, že sa rozhodujem kráčať. A to som si bol ISTÝ, že tieto úseky odbehnem. No nič, srdce treba rešpektovať, ešte je veľmi veľmi skoro. Vychádza mesiac v splne, je pekný, ale akýsi zlovestný, zastretý, neurčitý. Uvedomujem si, že vodu síce vo fľaškách mám doplna, ale v pozitívnom opojení z nečakanej návštevy som sa úplne zabudol napiť a na celý nastávajúci úsek mi ten litrík bude kruto málo. Navyše začína hnevať brucho a následne samozrejme aj hlava. Čo sa to deje? Čo som mohol pokaziť, zanedbať alebo podceniť? A najmä – čo s tým teraz? Ako z toho von? Prečo sa takto zle cítim a pritom sa blížim k pre mňa najkrajšej časti – krásnemu nočnému kamenistému technickému hrebeňu Zárub? Nie je to ono, nejde to. Nádrž plná, plynový pedál na podlahe a motor neťahá, ručná brzda je zatiahnutá … Začína sa trápenie, ťažko sa mi kopec zbieha a to práve zbehy som vždy považoval za svoju najsilnejšiu stránku v tej multi-disciplíne, akou v skutočnosti je terénny horský beh. Niečo so mnou nie je v poriadku, ale veľmi!

Niečo je vo vzduchu, to je jasné, pretože na najbližšej kontrole mi pomáha Peťa, viacnásobná víťazka podujatia, ktorá zahlásila ústup z boja a teraz prišla podporiť tím dobrovoľníkov. Nakoniec to bude vyše 70 ľudí, ktorí nedokončia – to predbieham zámerne, pre predstavu o náročnosti tohto ročníka. Obieham pár bežcov, ktorý na tom tiež nie sú podľa rýchleho pohľadu veľmi dobre. Stúpam na ďalší kopec, noc pokročila a teplota zdanlivo neklesá. Na vrchole Vápennej zisťujem, že som už dlho nepil a som bez vody. Za vrcholom sa potvrdzuje, že v zbehoch som úplne skončil, vnútornosti sú hore nohami ako voda v igelitke a otrasy nezvládajú. Pípák Fenix je už dávno vypnutý, vlastné pocity ma limitujú viac ako dosť. A do konca je ešte tak veľmi veľmi ďaleko …

Káva od Mariana a občerstvenie mi dvíha náladu, beh sa mení na indiána, ale na DNF nemyslím. Nejako to snáď prejde. A že prešlo! Na chvíľu. Zrazu prišla vlna energie, ktorú o druhej v noci čaká len tak málokto. Na tretiu métu na Vysokej idem presne tak, ako som chcel ísť celú trasu, narástli mi krídla a ide to krásne. Takže dá sa to prekonať, vravím si, vie to prejsť, len musí byť človek trpezlivý. Neplánované občerstvenie na Vysokej, ktoré tam nachystali Bresťo so Sekom je akoby potvrdením pozitívneho obratu. Škoda, že tento stav vydrží asi len dve hodinky, pred Skalnatou je to už opäť zlé – alebo vlastne ešte horšie. Tentokrát však už spolieham na svitanie a na mojich vodičov (ktorí ma čakajú na Pezinskej Babe), že mi zdvihnú náladu aj tempo. A že čakajú dlho, už tu meškám oproti svojim ambíciám viac ako hodinu a pol.

Do cieľa ma už môže dotiahnuť iba hlava, telo je v ťahu – pretože kvôli ochrane vnútorností proti otrasom idem ďaleko mäkším krokom a takýto typ záťaže stehná aj lýtka po pár hodinách masívne odmietajú. Idem stále hlbšie a hlbšie do svojej jaskyne bolesti, okolie sa rozmazáva, krásny letný les a celé okolie je niekde ďaleko, neteší, nenapĺňa. Stáva sa z toho robota. Pacer Jozef však robí fantastickú robotu, drží ma v nálade a postupujeme – aj keď pred Kamzíkom sa postup mení na regulárnu turistiku. To preto, že keď už unavené svaly prestali tlmiť došlapy, začal som dopadať tvrdšie na chodidlá – a to si opäť, po pár hodinách zneužívania, vypýtalo svoju daň. Na chodidlách cítim, ako sa koža oddeľuje a pľuzgiere sa začínajú hrať na žiletky a žeravé uhlíky, parchanti! Ešte že do cieľa je to už len necelý maratón.

A tak som to dokráčal. Doslova.

Pokusy o beh tam síce nejaké boli (to vďaka pozitívnemu prístupu môjho druhého pacera Martina), ale pre bolesť neboli ani zďaleka úspešné. A ja som tých chalanov volal zabehať si, zatiaľ čo oni so mnou desiatky kilometrov len prekráčali a pozorovali okolitú krajinu a môj festival bolesti. Ešte nikdy v živote som takto netrpel, ničomu náročnejšiemu nečelil, fyzicky ani psychicky. Čím bližšie sme boli k cieľovej bráne, tým to bolo celé abstraktnejšie, neskutočnejšie, a to že sa prepadávam stále hlbšie a hlbšie v poradí, dokonca pár desiatok metrov pred cieľom, mi už tiež bolo veľmi dávno celkom vzdialene jedno. Prekráčal som si to pokorne a s hlavou v dlaniach. Magično cieľového koridoru, aplauz davu, gratulácie prítomných na cieľovej čiare, to všetko mi pripadalo ako z iného sveta, z nejakého vzdialeného vesmíru. A obzvlášť pomaly sa o slovo hlásiace uvedomenie si, že napriek tomu všetkému, čomu som za posledných 22 hodín s 4 minúty čelil – SOM TO DAL! Opäť!

Čo ma teda tohtoročný Štefánik Trail naučil? To ešte ani v tejto chvíli neviem celkom jasne pomenovať – len viem, že toho je veľa. Viac, ako za predchádzajúce dva „bezproblémové“ roky dokopy. Bola to lekcia za lekciou o tom, ako sa behá ultra trail. Lekcia pokory a že ak máš chlapče nejaké smelé plány a ambície, priprav sa, že nič nie je isté a Čierny Peter môže byť v tvojej kôpke kariet. Bolo to o tom, ako sa čelí svojim osobným démonom, ako to vlastne je s tou hlavou a kde je hranica, ktorá sa dá ešte prekonať bez toho, aby z toho boli nejaké trvalé škody. Bol to zážitok tak hlboký a intenzívny, až som presvedčený, že k čomu to celé bolo vlastne dobré sa mi ukáže až niekedy v budúcnosti. Tieto zážitky nás formujú ako športovcov, ale hlavne ako ľudí. Môžeme a máme byť šťastní a vďační za to, že ich môžeme zažívať. A tento konkrétny by nebol možný bez úžasného úsilia celého tímu organizátorov a dobrovoľníkov, pomocníkov a podporovateľov, rodiny a priateľov, ktorým za to celé na záver ďakujem. Do tretice to veru malo svoje magické čaro, HELL YEAH!!!

 

 

MÁRIOV ZÁZNAM TRATE:

 

 

3969 Celkovo prečítané 6 Dnes prečítané

Komantáre

komentárov