Innominata Integrale, alebo ideme liezť na Mt. Blanc

Po úspešnom výlete na Envers smerujú moje kroky priamo do domu horských vodcov. Chcem zistiť ako je to s podmienkami a počasím vo vyšších polohách. Trávim tam celú večnosť, ale aj tak to nič nemení na fakte, že ľadové a snehové cesty už nie sú v dobrých podmienkach. Slabá jar neposkytla dostatok snehu a aktuálne vysoké teploty ničia aj to málo čo ostalo. Vodca mi vysvetľuje, že čas nehrá v náš prospech a máme posledný cca týždeň, po ktorom spadnú aj posledné šance o ešte rozumný alpský výstup. Snažím sa v tom všetkom nájsť východisko. Náš plán ísť do masívu Mont Blanc du Tacul sa pomaly rozplýva. Bavím sa s vodcom o možnostiach prelezu pilieru Innominata. Za posledné obdobie sa o to pokúšali dva tímy, jeden to otočil v bivaku Eccles a druhý tím ešte nedal žiadny feedback. To možno neznie ružovo ale slová vodcu ma ukľudňujú a sám to vidí ako rozumný variant v daných podmienkach. Počasie nám ponúka 4-dňové okno, už nie je o čom špekulovať. Pomaly vychádzam z budovy s našim  novým cieľom – Innominata integrale.

Ešte v ten deň balíme všetky veci a do GPS nahadzujeme náš nový smer – Taliansko. Z logistických dôvodov a v rámci mizerných spojov medzi Chamonix a Val Veny volíme ísť po svojom a zaplatiť „low-cost“ tunnel pod Mont Blancom. Po 10km jazdy v podzemí sa nám odkrýva úplne iná tvár tohoto horstva. Z talianskej strany objímajú tento masív doliny Val Ferret a Val Veny, Lokálna mikroklíma sa omnoho viac spája s lesmi a lúkami ako s urbanizáciou. Po výjazde z tunela pomaly navigujem Maru na parkovisko Freney. Pri parkovisku sa nachádza upravený park s lavičkami, vodou a ohniskami – doposiaľ rozhodne TOP bivak v našom pankáčskom živote pod Blancom.

REFUGIO MONZINO

Ráno si dávame na čas, dnes nás čaká iba výstup na chatu Ref. Monzino vo výške 2590m.n.m., čiže približne o 1000m vyššie ako si práve vychutnávame naše raňajky. Po precíznom balení začíname náš výstup, už bohužiaľ v horúčavách. Chodník nás prevádza lesmi, kamennými morénami, no i skalnými prahmi vyzbrojenými kramľami, lanami a rebríkmi. Po pár hodinách si na nitku prepotení sadáme do tieňa na terase chaty. Toto miesto je super, predstavuje iný svet, ako prírodný tak i kultúrny a zvykový. Po zaslúženom odpočinku si začíname hľadať miesto pre bivak. Možností je požehnane, no trocha nás strašia mraky na obzore a hromy ozývajúce sa spoza blízkych hôr, a tak pre hrozbu búrky volíme malú lúku tesne nad chatou. Po chvíli ide okolo chatár a s úsmevom kričí, že sme si vybrali „PERFECTO MIESTO“ a ak začne pršať, sme vítaní na „núdzovku“ na chate. Neviem, kde inde by som sa stretol s takýmto srdečným prístupom na horách … 🙂 Na chate sme našu túru zapísali, bohužiaľ veľa aktuálnych informácií som sa pre jazykové bariéry nedozvedel, a tak pomaly líhame do spacákov a užívame si tmavnúce šero končiaceho sa dňa.

INNOMINATA INTEGRALE – Punta Innominata

Zo spacákov vyliezame ešte po tme. Je asi 5 hodín ráno keď sme už všetci v pohybe a ešte za svetla čeloviek stúpame do sedla Col de l´Innominata 3205m.n.n.. Už takto skoro ráno je veľmi teplo, postupne zo seba zhadzujeme všetky izolačné vrstvy. Po asi hodine sa dostávame na niečo, čo je v mapách zaznačené ako ľadovec Glacier du Chatelet. Skutočným obrazom je len kopa rozmočeného snehu pred nami, čo mi moc ľadovcovo nepripadá. Nastupujeme do kotla, snehové plató nie je vôbec zamrznuté a my sa často prepadávame hlboko do snehu.

Prístup do sedla hneď preverí všetkých adeptov o hrebeň. Prvý kút obliezame z pravej strany po mokrom rebre a následne vliezame do rozsypaného asi 100m dlhého skalného komína vedúceho do sedla (III- IV). Pre detská je to premiéra lezenia vo vibramách a s plnou poľnou, ide im to super a čoskoro sme všetci v sedle. Azda jediné čím sú zaskočení je nekvalita skaly, ktorá tu všade vládne. Je pomerne sucho a zjavné mixové a snehové pasáže tvorí teraz rozsypaný skalný základ. Sedlo Col de l´Innominata je začiatkom celého dlhého a dobrodružného hrebeňa Innominata Integrale, jedného z troch masívnych pilierov tiahnúcich sa z doliny Val Veny až na Mont Blanc du Courmayeur. Dnes sa tento hrebeň často skracuje a prvá jeho časť – výstup na Punta Innominata sa oblieza ľadovcom Brouillard. My ale nie sme žiadne B-čka a pilier preliezame celý. Od začiatku lezieme súbežne, na ťažkých miestach sa dodatočne istíme.

Lezenie už hneď zo sedla pritvrdzuje klasu a ja preliezam pomerne ťažké platne a kúty. Hrebeň predstavuje v globále lezenie okolo III a v tejto obtiažnosti sa dá častokrát zotrvať traverzovaním a častým hlbokým zostupovaním z hrebeňa. My lezieme čo najviac po hrane, a tak často pozdĺž celého hrebeňa nachádzame úseky okolo 4-5 UIAA. Skala je dosť rozbitá a zvetralá, často preliezame lokre veľké ako práčka. Asi po polovici sa hrebeň mení. Do doteraz čisto skalnej hrany sa vplieta ľad a mixové lezenie. Všetci traja sme super zohratí, ideme hore plynule a rýchlo, no hrebeň je nekonečný. Každý väčší vrch sa javí ako hlavný vrchol, no vždy sa za ním skrýva ďalší, vyšší vrcholec hrebeňa. Po pár pred-vrcholoch so dostávame na prevažne snehovo – ľadový hrebeň. Pred nami sa týči elegantný štít – z jednej strany pokrytý strmým „firnovým“ poľom, z druhej tvoreným kolmou skalnou stenou spadajúcou až k ľadovcu Freney. To je on – Punta Innominata 3729 m.n.m.. Za ním sa už pýšia južné piliere Blancu – Brouillard, Red Pillar, Bonnati, Freney,… .

Od rána ubehlo už dosť hodín, ani neviem ako dlho lezieme, ale dosiahnutie tohto bodu je dôležitým míľnikom tohto dňa. Lezenie vo firnovom poli je ale v týchto podmienkach za trest, strmé svahy skrývajú len čierny ľad, rozmáčaný sneh a slabé možnosti istenia. Leziem hore veľmi opatrne a snažím sa toto pole preistiť čo najlepšie. Vyššie sa pole preklápa do skalného hrebeňa, ktorým už doliezame až na vrchol. Okolo nás krúži vrtuľník a ďalej nalietava na hrebeň Brouillard. S helikoptérou prichádza do nášho mikrosveta aj oblačnosť a tá postupne zahaľuje obrovskú skalnú bariéru pred nami. Po troch zlaňákoch z vrcholu sa dostávame do sedla Col du Freney, odkiaľ vedie cez ľadovec viacero ciest k bivaku Eccles. Medzi nami a našim bivakom stojí už len bergschrund – ľadovcový zlom a nad ním ťažká brodička v roztopenom firnovom poli. Hľadám najjednoduchšiu ale za to najbezpečnejšiu cestu hore. Snehová kaša ma vyčerpáva, rátam posledné metre, posledné kroky, kým sa opäť nedostanem na skalnú stenu masívu Pic Eccles.

Bivak ECCLES počas Innominata Integrale

Západná stena Pic Eccles v sebe skrýva dva ostrovčeky pohodlia a bezpečia, dva bivaky. Po 13tich hodinách, od kedy sme opustili chatu Monzino sa aj my konečne dostávame k nim. Naliezame do vyššej búdky. Je to úžasné a nesmierne pohodlné miesto, čo všetci traja intenzívne vnímame. Je to naše hniezdo v tomto kráľovstve gigantických skál a ľadu. Po chvíli, ako sme dorazili, začala búrka – krupobitie. Kúsky ľadu vrážajú do plechovej strechy a posielajú nám tak odkaz o nepriaznivom počasí tam vonku. Búrka trvá 3 hodiny, za ten čas napadlo už zopár cm krúpov a snehu. Janko je neistý počasím a možno aj sám sebou. Únava nikomu nepomáha, skôr zmocňuje negatívne myšlienky. Na druhej strane pohodlie, ktoré nám bivak poskytuje nám dodáva kopu síl. Prichádza čas na rozhodnutie, ideme hore alebo to otáčame? Už teraz vieme, že obe možnosti sú nebezpečné a budú nás stáť veľa síl. Naše rozhovory sa po chvíli strácajú v tichu okolitého sveta, už nepočujeme krúpy, ani silný vietor. Vychádzam na zasneženú terasu a predo mnou sa rýchlosťou blesku trhajú mračná, svet sa k nám opäť vracia. Slnko postupne prežaruje dolinu pod nami a dostáva sa tak vysoko, ako mu to len okolité steny a hrebene umožňujú. Do bivaku sa vraciam s dobrými správami. Predpovede počasia tu nestoja za nič, ale aj tak k nim prihliadame. Rozhodnutie nechávam viac menej na Jankovi a Maruš. Verím v ich schopnosti a sily, ale teraz si musia veriť hlavne oni sami. S veľkou pokorou mi obaja nakoniec hovoria „Tak poďme hore :)“  Je rozhodnuté, budík nastavujeme na 2AM…

INNOMINATA INTEGRALE – Mont Blanc

Po pár hodinách odpočinku nás už zo spánku vytrháva budík. Pohyb v búde je obmedzený a z nás sa stávajú skladačky TETRIS. V super spolupráci sme čo chvíľa najedení, pobalení a pripravení vyraziť. Sú asi tri hodiny ráno keď opúšťame bivak a za svetla čeloviek naliezame na hranu štítu Pic Eccles. Lezieme po hrane skalnými a ľadovými pasážami až pod „štítovú stenu“ (III), ktorú obliezame pomocou zľaňáku a traverzu z ľavej strany. Po pár minútach sme opäť, teraz už na impozantnom, hrebeni a dosahujeme vrchol Pic Eccles 4041 m.n.m.. Začína brieždenie, pastelové farby na obzore sa vmiešavajú do nocou zahalených dolín a oznamujú príchod slnka. Na východ od nás sa za sedlom Col de Peuterey týči hrebeň Rocherfort. Spolu s okolitými štítmi vytvárajú akúsi impresiu, žiadne ostré hrany ani výrazné prechody. Ráno sa pomaly vlieva medzi jednotlivé štíty a obraz predo mnou sa mení na jedno z Monetových diel.

Na vrchu ale nie sme dlho, máme pred sebou ešte vlastne všetko. Pred nami sa týči obrovská skalná hradba. Niekde vysoko nad nami je Grand Couloir, najnebezpečnejšie miesto výstupu, ktoré treba preliezť skôr ako sa doňho oprie slnko. Z vrcholu sa cez jeden zlaňák dostávame na ostrý snehový hrebeň – sedlo Col Eccles. Zo sedla naliezame na mixovo-skalný hrebeň (III). Na nami sa postupne odkrýva sekcia „povinných lezeckých pasáži“ s výrazným kútom – kľúčovým miestom celej cesty. Tu prerušujeme súbežné lezenie, robíme štand ja naliezam do kúta, zo začiatku pokrytého ľadom, neskôr tvoreného kompaktnou skalou. Záverečné pasáže dajú zabrať (6- UIAA), moje vydraté vintage-pinnacle už moc nedržia hranu a veľký batoh mi je ako kotva. Do štandu doliezam kapánek natečený. Každý si to „na ťažko“ užil a v štande ešte trocha vyklepával, no po kope invektívou prišiel smiech a Maru prišla k teórii že lezenie s takým batohom je vlastne ako lezenie v previse – na bandasky!

Nasledujúce pasáže lezieme zvláštnou technikou súbežného lezenia a dali takisto zabrať. Lezenie by sa tu dalo rozdeliť na dve dĺžky okolo šialených 5 UIAA (nie ťažkých, šialených!). Ďalej nasledujú ľahké lezecké partie (III), ktorými sa dostávame pod tzv. „červený previs“. Posledné miesto pred traverzom Grand Couloir. Slnko sa už dostáva na nebo, v kuloári to už rachotí skalnými a ľadovými lavínami. Tu si ešte dohadujeme všetky detaily, dostávam všetok matroš a rýchlo vyrážam. Súbežným lezením sa snažíme čo najrýchlejšie predrať cez obrovský kuloár, ktorý sa už pomaly mení na strelnicu. V traverze sa dajú stále nájsť mini úkryty vo forme malých skalných rebier a stien, za ktoré sa dá na chvíľu skryť. Ideme rýchlo, stále kontrolujem priestor nad nami no i tak mám veľký rešpekt, nedovolím si ani vybrať foťák.

Z kuloáru vychádza viacero žľabov na pilier, ktorým Innominata pokračuje. Nikde som nenašiel presný popis, ktorým zo žľabov sa vydať. Tu sa jednotlivé popisy horolezcov líšia a je jasné, že každý volil iný žľab. Naliezam smerom k tretiemu žľabu, najbližšiemu žľabu, ktorý na pohľad ponúka jednoduchý nástup na pilier. Medzi nami a nástupom na pilier je posledný zárez kuloáru, posledné ľadové pole. Vyliezam z pod skaly a rýchlo sa dostávam na druhú stranu, za mnou idú na lane Maru a Janko. V duchu si hovorím ako sme to super dali, ako sme sa všetkému bezpečne vyhli. V tom sa zhora spustila spŕška kameňov padajúcich priamo na nich. Obaja zostali stáť pozorujúci padajúce kamene v snahe sa im v poslednej chvíli vyhnúť.  Pri pohľade na nich mi stuhla krv v žilách a začal som kričať z plných pľúc „ utekajte HORE HORE !!!!“. Našťastie sa ku mne obaja bezpečne dostali a všetci sme si riadne odfúkli. Toto miesto treba brať s veľkou opatrnosťou a rešpektom.

Krásne začínajúce ráno sa skončilo predčasne, počas nášho traverzu nás začali už postupne zahlcovať mračná. Postup po traverze bol už zahalený oblakmi, akousi bielou stenou ktorá oddeľovala okolitý reálny svet od nášho mikrosveta. Zrazu sme tam boli len my a pilier. Pred nami sa týčila asi 80m vysoká skalná stena a v nej sa hojdala červená repka, ako dôkaz, že aj toto je jedna z možností výstupu. V stene vidno logickú líniu po špárach, kútoch a odštepoch. Hneď od začiatku stonám, stena ponúka iba tvrdé lezenie a so stúpajúcimi metrami iba pritvrdzuje. Po asi 50m lezenia v kompaktnej skale (5+/6- UIAA) sa nado mnou objavil mixový kút okolo M4, ktorý mi dal naozaj zabrať. Po týchto BOJOCH sme sa už všetci dostali do ľahších pasáží a nekonečne dlho sme pokračovali hrebeňom až k bezmennému vrcholu. Z neho sa dá zlaniť, príp. zliezť do sedielka, kde sa už mení charakter skalného a mixového hrebeňa na prevažne firnové polia vedúce až na hlavný hrebeň tiahnúci sa k vrcholu Mont Blanc du Courmayeur.

Pred nami bielo, za nami bielo, okolo nás sa šírila iba nevedomosť toho, čo nás ešte čaká. Niekedy optimisticky, niekedy pesimisticky sme tipovali, kedy sa už dostaneme na vrchol piliera. Tá nevedomosť nás ubíjala, to nekonečné lezenie a všade whiteout. Firnové polia, do ktorých sme sa čoskoro dostali boli roztopené. Obrovské biele polia tvoril rozmáčaný sneh a pod ním, ako inak – čierny zemitý ľad. Tieto polia, ktoré možno pred pár týždňami boli za odmenu sa nám stávajú pascou. Hroty mačiek sa od čierneho ľadu odrážajú, zbrane musíme udierať so všetkou silou. Lezenie v takýchto podmienkach je agresívne a vysiľujúce, hľadám skalné piliere a vytŕčajúce bloky kameňov kde by sme si trocha oddýchli a kde môžem vložiť istenia. Tento postup nás výrazne spomalil a stál nás kopu síl. Zrazu sa pred nami trhajú mračná a my vidíme hlavný hrebeň, je už len pár metrov nad nami. Posledné metre na vrchol piliera boli bolestivé. Sú asi dve hodiny poobede a my doliezame na kótu cca 4650m.n.m.. Pred nami sa trhá naše biele väzenie, vystupujeme z bieleho slepého sveta tam pod nami. Na chvíľu si dávame prestávku, na hrebeni stojíme ako na kraji mora. Biele oblaky sú prilepené k južným svahom hory a slnko do nich reflektuje naše osoby v podobe vidma. Na druhej strane vidno Mont Blanc a tesne nad nami sa víria a preháňajú oblaky, ktoré sem tam na krátku chvíľu všetko zahalia.

Pokračujeme, lezieme skalným a snehovým hrebeňom na vrchol Mont Blanc de Courmayeur. Pre silný vietor zo severu často volíme južné strany hrebeňa. Oblačnosť narastá a všetko sa stráca vo whiteoute. Cesta je už ale jasná. Po vrchole Mont Blanc de Courmayeur zostupujeme do sedla, kde sa už opäť brodíme hmlou a zdanlivo blízky hlavný vrchol je opäť niekde ďaleko v neznáme. Často sa otáčam na zvyšok partie, pozerám sa im do tvárí a chcem ich podporiť a podržať. V ich očiach už vidno únavu, ale z tvárí im vyžaruje to alpinistické odhodlanie, odolnosť na zlé počasie. Ako keby im nevadil ostrý vietor, ktorý kryštálmi ľadu brúsi ich líca. Posledné pasáže k vrcholu (aj keď sme pre whiteout vlastne vtedy nevedeli, že sme už blízko) sa obaja usmievali. Maruška mala na tvári pokojný a krásny úsmev, Janko sa vysmieval predpovedi počasia. Tie posledné metre na vrchol boli za odmenu, aj keď boli ťahané z posledných síl a v zlom počasí. Bola to naša odmena za celodňovú drinu a cítili sme spokojnosť. Možno aj preto nám hora umožnila, práve keď sme sa dostali na jej vrchol, vidieť trocha sveta a vietor rozohnal oblaky. Na chvíľu sa všetko biele lepidlo okolo nás začalo trhať a oblaky sa opäť preháňali medzi nami v šialenom divadle. Boli sme publikum, ktoré do tohto sveta nepatrí, ale na ten krátky čas sme boli toho súčasťou. Stáli sme v prvej rade, traja malí ľudia vo svete oblakov, víriacich okolo vrcholu Mont Blancu….

Po objatí a výmene usmievavých pohľadov sa pomaly poberáme a zostupujeme k útulni Abri Vallot (4362m.n.m.). Do nej sa dostávame úplne KO, opäť vo whiteoute po cca 17 hodinách od kedy sme opustili bivak Eccles. Počas tých 17 hodín sme toho zažili naozaj veľa. Naliezli sme kilometre, zažili nebezpečné úniky, ťažké lezenie vo vibramách, boje v čiernom ľade. Videli sme krásne scenérie, neuveriteľný východ slnka, hry oblakov, boli sme v uväznení v bielej pasci. No hlavne sme boli jedna super lanová trojka a bolo to pre nás úžasné dobrodružstvo. Veď nakoniec o tom je alpinizmus…. 🙂

 Za podporu pri našom výstupe vďačíme firme KOMPAVA s jej výživovými doplnkami a tyčinkám!

 zdroj a spisovatelia:

ClimbingJunkies  a RIŠO a MARUŠKA
innominata integrale

3224 Celkovo prečítané 3 Dnes prečítané

Komantáre

komentárov