Expedícia Kaukaz 2017

Kaukaz, aj v dnešnej dobe, predstavuje pre väčšinu z nás zmes exotiky, romantických predstáv a tajuplnosti. Preto si veľmi radi prečítame zážitky dobrodruhov, ktorí sa rozhodli preskúmať tieto vzdialené končiny aj za nás.  Marek Kochan si splnil svoj sen o zdolaní Elbrusu, najvyššieho vrcholu Kaukazu a Európy. Prinášame vám jeho pútavú reportáž z tejto výpravy. Zároveň sme radi, že máme aj inú referenciu ako naše testovanie značky Black Hill Outdoor, ktorého výsledok uvidíte čoskoro 🙂

Môj sen o Kaukaze sa mi podarilo splniť v auguste 2017. Predchádzalo mu dlhé plánovanie, príprava trasy, stravy a výstroja. Veci na Kaukaz som vyberal na základe cestopisov na webe, zisťoval som informácie aj u konkrétnych ľudí, ktorí tam už boli. Veľmi dôležitou časťou bolo oblečenie. Vedel som, že tam už treba oblečenie brať naozaj vážne, počasie je tam skutočne nevyspytateľné aj v lete. Potreboval som hlavne niečo odolné proti mechanickému poškodeniu – nekupoval som len na Kaukaz, ale aj na výskumy pralesov, ktorých sa zúčastňujem a tam treba fakt odolné veci. Tiež som samozrejme hľadal niečo, čo ma nezradí v mraze ani vlhku. Pri zháňaní oblečenia som úplnou náhodou v jednom obchode v Brezne porozprával o svojich plánoch majiteľovi obchodu a on mi hneď ponúkol spoluprácu. Presvedčil ma o výhodách merino vlny, ktoré som si následne preveril aj na webe. Bolo mi sympatické, že Black hill outdoor je slovenský výrobok a so zakladateľom značky zdieľam lásku k prírodným a tradičným materiálom.

Expedícia Kaukaz BlackHill outdoor merino vlna

Konečne sme spolu s parťákom, Čechom Zdeňkom, vyrazili z Viedne do mesta Minerálne Vody, vstupnej brány Kaukazu.

Odtiaľ nás cesta zaviedla úchvatným údolím dravej horskej rieky Baksan až pod majestátny Elbrus. Prvú noc sme strávili v kempe, v dedinke Terskol, na úplnom konci doliny. Po krátkom spánku, ešte unavení z cesty, sme sa vydali lanovkou na vrch Čeget. V nadmorskej výšky 3000 metrov sme si prvýkrát užili nádherné výhľady na oproti stojaci velikán Elbrus, jeho rozľahlosť a ohromujúcu výšku.

Expedícia Kaukaz BlackHill outdoor merino vlna a výhľad na Elbrus

Tam sme si plne uvedomili, aké náročné bude zdolať ho, prišli aj pochybnosti, či nám to vôbec počasie a vlastné sily dovolia. Na druhý deň nás aklimatizačná túra zaviedla, okolo prekrásneho vodopádu „Dievčenské slzy“, až k astronomickému observatóriu ležiacemu vo výške vyše troch kilometrov.

Dievčenské slzy, expedícia Elbrus, Black Hill outdoor merino vlna

Na tretí deň sme sa sústavou lanoviek a potom pešo dostali do základného tábora na meteorologickej stanici Prijut 11 vo výške 4100 metrov. Prvýkrát v živote sme okúsili pod nohami neuveriteľne rozľahlý ľadovec.Kaukaz, aj v dnešnej dobe, predstavuje pre väčšinu z nás zmes exotiky, romantických predstáv a tajuplnosti. Preto si veľmi radi prečítame zážitky dobrodruhov, ktorí sa rozhodli preskúmať tieto vzdialené končiny aj za nás.  Marek Kochan si splnil svoj sen o zdolaní Elbrusu, najvyššieho vrcholu Kaukazu a Európy. Prinášame vám jeho pútavú reportáž z tejto výpravy. Zároveň sme radi, že máme aj inú referenciu ako naše testovanie značky Black Hill Outdoor, ktorého výsledok uvidíte čoskoro :) Môj sen o Kaukaze sa mi podarilo splniť v auguste 2017. Predchádzalo mu dlhé plánovanie, príprava trasy, stravy a výstroja. Veci na Kaukaz som vyberal na základe cestopisov na webe, zisťoval som informácie aj u konkrétnych ľudí, ktorí tam už boli. Veľmi dôležitou časťou bolo oblečenie. Vedel som, že tam už treba oblečenie brať naozaj vážne, počasie je tam skutočne nevyspytateľné aj v lete. Potreboval som hlavne niečo odolné proti mechanickému poškodeniu - nekupoval som len na Kaukaz, ale aj na výskumy pralesov, ktorých sa zúčastňujem a tam treba fakt odolné veci. Tiež som samozrejme hľadal niečo, čo ma nezradí v mraze ani vlhku. Pri zháňaní oblečenia som úplnou náhodou v jednom obchode v Brezne porozprával o svojich plánoch majiteľovi obchodu a on mi hneď ponúkol spoluprácu. Presvedčil ma o výhodách merino vlny, ktoré som si následne preveril aj na webe. Bolo mi sympatické, že Black hill outdoor je slovenský výrobok a so zakladateľom značky zdieľam lásku k prírodným a tradičným materiálom. Konečne sme spolu s parťákom, Čechom Zdeňkom, vyrazili z Viedne do mesta Minerálne Vody, vstupnej brány Kaukazu.  Odtiaľ nás cesta zaviedla úchvatným údolím dravej horskej rieky Baksan až pod majestátny Elbrus. Prvú noc sme strávili v kempe, v dedinke Terskol, na úplnom konci doliny. Po krátkom spánku, ešte unavení z cesty, sme sa vydali lanovkou na vrch Čeget. V nadmorskej výšky 3000 metrov sme si prvýkrát užili nádherné výhľady na oproti stojaci velikán Elbrus, jeho rozľahlosť a ohromujúcu výšku. Tam sme si plne uvedomili, aké náročné bude zdolať ho, prišli aj pochybnosti, či nám to vôbec počasie a vlastné sily dovolia. Na druhý deň nás aklimatizačná túra zaviedla, okolo prekrásneho vodopádu "Dievčenské slzy", až k astronomickému observatóriu ležiacemu vo výške vyše troch kilometrov. Na tretí deň sme sa sústavou lanoviek a potom pešo dostali do základného tábora na meteorologickej stanici Prijut 11 vo výške 4100 metrov. Prvýkrát v živote sme okúsili pod nohami neuveriteľne rozľahlý ľadovec. Celková plocha elbruských ľadovcov je okolo 140 km2, hoci sa neustále zmenšujú. Nevedeli sme sa vynadívať na scenériu, tvorenú hlavným kaukazským hrebeňom, tiahnucim sa vo východno-západnom smere. V hrebeni sa vyníma impozantný dvojvrchol Ušby, v preklade Čarodejnica, ktorá má na svedomí už mnoho životov. Charakteristický svojou ľadovcovou čiapočkou je vrchol Donguzu. Samotný Elbrus leží bokom od tohto hrebeňa. Spomedzi ostatných kaukazských päťtisícoviek vyniká nielen svojou polohou a výškou ale aj svojím pôvodom. Je to totiž spiaca sopka, naposledy aktívna tritisíc rokov pr. n. l., ktorá sa aj dnes pripomína občasnými únikmi sírových plynov. V nasledujúcich dňoch sme podnikali túry po ľadovci, skúšali mačky, privykali sme si na riedky vzduch a zbierali informácie v rozhovoroch s turistami. V týchto dňoch som s vďačnosťou ocenil odolnosť oblečenia z merino vlny voči zašpineniu a zápachu. Nakoniec sme si stanovili deň výstupu na vrchol, vrátane časového harmonogramu, vzali do úvahy možné riziká. Boli sme optimisti, predpoveď počasia bola priaznivá, telá si už trochu privykli na nadmorskú výšku, a tak sme si trúfli pokoriť vrchol. Nedarilo sa nám zaspať a tak sme sa o polnoci vytiahli zo spacákov unavení. Po čerstvom snehu sme už o pol jednej šliapali nahor, za svitu mesiaca a v silnejúcom vetre a zime. O druhej sme dosiahli Pastuchove skaly vo výške 4800 metrov a pokračovali sme ďalej so skupinou asi desiatich horolezcov s dvoma sprievodcami. Uľahčilo nám to orientáciu v neznámom teréne. Chceli sme sa s nimi dostať na dlhý traverz, popod nižší, východný vrchol a odtiaľ už pokračovať sami. Zdeněk sa však necítil dobre a vrátil sa z výšky 5000 metrov. Pokračoval som sám. Za brieždenia som obehol ďalšiu skupinku horolezcov, tú predchádzajúcu som nechal za sebou už dávnejšie. Traverz akoby nemal konca. Vietor silnel, pocitová teplota klesala, odhadom výrazne pod mínus desať. Hora nie je nič dlžná svojmu menu Mingitau - Veterná hora, ktoré jej dali miestni Balkárci. Opäť som v duchu ďakoval za teplé oblečenie a už po niekoľký krát sa čudoval, čo všetko znesie. Riedky vzduch mi nedovoľoval vysoké tempo ani dlhý krok. Kráčal som pomaly, s pravidelnými zastávkami na vydýchanie. Slnko už bolo nad obzorom, keď som dosiahol sedlo medzi oboma vrcholmi. Posledných štyristo výškových metrov bolo prudké stúpanie, cesta sa vinula okolo západného vrcholu, bičovaná víchricou. V závere som sa dostal na akési vrcholové plató, len mierne stúpajúce k malej vyvýšenine na jeho konci. Konečne o pol ôsmej ráno som stál na vrchole, úplne sám. Vietor bol taký silný, že mi doslova odtŕhal kyslík spred úst. Dlho som sa nezdržal, po dvoch fotkách som sa snažil rýchlo uniknúť z mrazivej strechy Európy. Na pocity nebol priestor, tešil som sa, kedy už budem dole, a tam si to všetko vychutnám naplno. Cestou dole som míňal zástupy horolezcov, tiež túžiacich zažiť svoje kaukazské dobrodružstvo. V stane som  bol necelé tri hodiny po dosiahnutí vrcholu. Už len rýchlo sa pobaliť a hurá dole, na skvelý šašlik, podeliť sa čím skôr o zážitky. Bude veru o čom rozprávať!

 

Celková plocha elbruských ľadovcov je okolo 140 km2, hoci sa neustále zmenšujú. Nevedeli sme sa vynadívať na scenériu, tvorenú hlavným kaukazským hrebeňom, tiahnucim sa vo východno-západnom smere. V hrebeni sa vyníma impozantný dvojvrchol Ušby, v preklade Čarodejnica, ktorá má na svedomí už mnoho životov.Expedícia Kaukaz BlackHill outdoor merino vlna

Charakteristický svojou ľadovcovou čiapočkou je vrchol Donguzu. Samotný Elbrus leží bokom od tohto hrebeňa. Spomedzi ostatných kaukazských päťtisícoviek vyniká nielen svojou polohou a výškou ale aj svojím pôvodom. Je to totiž spiaca sopka, naposledy aktívna tritisíc rokov pr. n. l., ktorá sa aj dnes pripomína občasnými únikmi sírových plynov.

V nasledujúcich dňoch sme podnikali túry po ľadovci, skúšali mačky, privykali sme si na riedky vzduch a zbierali informácie v rozhovoroch s turistami. V týchto dňoch som s vďačnosťou ocenil odolnosť oblečenia z merino vlny voči zašpineniu a zápachu. Nakoniec sme si stanovili deň výstupu na vrchol, vrátane časového harmonogramu, vzali do úvahy možné riziká. Boli sme optimisti, predpoveď počasia bola priaznivá, telá si už trochu privykli na nadmorskú výšku, a tak sme si trúfli pokoriť vrchol.Expedícia Kaukaz BlackHill outdoor merino vlna

Nedarilo sa nám zaspať a tak sme sa o polnoci vytiahli zo spacákov unavení. Po čerstvom snehu sme už o pol jednej šliapali nahor, za svitu mesiaca a v silnejúcom vetre a zime. O druhej sme dosiahli Pastuchove skaly vo výške 4800 metrov a pokračovali sme ďalej so skupinou asi desiatich horolezcov s dvoma sprievodcami. Uľahčilo nám to orientáciu v neznámom teréne. Chceli sme sa s nimi dostať na dlhý traverz, popod nižší, východný vrchol a odtiaľ už pokračovať sami. Zdeněk sa však necítil dobre a vrátil sa z výšky 5000 metrov. Pokračoval som sám. Za brieždenia som obehol ďalšiu skupinku horolezcov, tú predchádzajúcu som nechal za sebou už dávnejšie. Traverz akoby nemal konca. Vietor silnel, pocitová teplota klesala, odhadom výrazne pod mínus desať. Hora nie je nič dlžná svojmu menu Mingitau – Veterná hora, ktoré jej dali miestni Balkárci. Opäť som v duchu ďakoval za teplé oblečenie a už po niekoľký krát sa čudoval, čo všetko znesie. Riedky vzduch mi nedovoľoval vysoké tempo ani dlhý krok. Kráčal som pomaly, s pravidelnými zastávkami na vydýchanie. Slnko už bolo nad obzorom, keď som dosiahol sedlo medzi oboma vrcholmi. Posledných štyristo výškových metrov bolo prudké stúpanie, cesta sa vinula okolo západného vrcholu, bičovaná víchricou. V závere som sa dostal na akési vrcholové plató, len mierne stúpajúce k malej vyvýšenine na jeho konci. Konečne o pol ôsmej ráno som stál na vrchole, úplne sám. Vietor bol taký silný, že mi doslova odtŕhal kyslík spred úst. Dlho som sa nezdržal, po dvoch fotkách som sa snažil rýchlo uniknúť z mrazivej strechy Európy. Na pocity nebol priestor, tešil som sa, kedy už budem dole, a tam si to všetko vychutnám naplno.

Cestou dole som míňal zástupy horolezcov, tiež túžiacich zažiť svoje kaukazské dobrodružstvo. V stane som  bol necelé tri hodiny po dosiahnutí vrcholu. Už len rýchlo sa pobaliť a hurá dole, na skvelý šašlik, podeliť sa čím skôr o zážitky. Bude veru o čom rozprávať!

Expedícia Kaukaz BlackHill outdoor merino vlna

 

 

7364 Celkovo prečítané 1 Dnes prečítané

Komantáre

komentárov