Dolomity #2 – Rifugio Croda di Lago
Balíme stan aj všetky veci, lebo večer už budeme ubytovaní vo fajne vychytanom last-minute penzióne. Všetko to nakladáme do auta a vyrážame na dnešnú trasu – do Passo di Giau. Serpentínami sa postupne šplháme čoraz vyššie a nadmorská výška na navigácii utešene naskakuje – trochu začínam mať starosti o to, či motor dokáže do seba nasať dostatok vzduchu. Turbodiesel to však zvláda len s miernym poklesom výkonu. Ale Katka vraví, že kedysi tu boli na škodovici … zaujímalo by ma, na aké otáčky ju bolo treba vytáčať. 😀
Už z auta sme sa dosť kochali okolím (teda aspoň nešoférujúca časť osádky), po vystúpení je to však ešte krajšie. Baby idú opáčiť hajzle v hoteli P. Giau a hneď sú o 2 eurá ľahšie (a nie len o eurá). 😀
Hneď nad hotelom sa vypína La Gusela a za ňou Rifugio Nuvolau (a asi sa tak volá aj kopec, na ktorom je). Sem zavítame v jednej z ďalších častí, dnes ale pokračujeme opačným smerom.
Po chvíli stretávame pravé alpské kravencie (samozrejme fialové) – fajne sa im pasie na takých krásnych lúčkach. To veľké v diaľke sú Tofane a to maličké pred nimi Cinque Torri.
A na panoráme zľava La Gusela, Tofane (+Cinque Torri), v diaľke Croda Rosa, Monte Cristallo, kdesi dole Cortina a bližsie zase Torrione Marcella, Ponta Lastoi de Formin a Monte Cernera.
Prehupneme sa za hranu kopca a ľaľa – ako by bol človek doma vo Fatre. Podľa výzoru by som povedal, že je to na Ostrej.
Dievčence sa rozbiehajú a ja za nimi nestíham nasávať kyslík. Ale dobre, keby som nebol zadýchaný a spotený, tak sa mi to ani neráta.
Hore v sedle Forcella di Giau mi dávajú vydýchnuť a fotíme nádherné scenérie. Katka s Veronikou majú v za sebou v strede Lagazuoi – kde hádajte čo? Áno, zavítame v ďalšej časti.
A ďalší panoramatický záber – naľavo to už poznáte, v strede Ponta Lastoi de Formin a napravo bližšie Monte Mondeval a ďalej Monte Pelmo.
A keďže toľkú nádheru ťažko vopchať do jednej fotky, kúsok ďalej zase fotím panorámu. Naľavo Becco di Mezzodi, v pozadí Monte Pelmo. A na tej kopčekovitej lúčke si predstavujeme hobitie domčeky … alebo jazdcov z Rohanu.
No a dievky to zase rozbiehajú … a čo ja, starý muflón? No rozbieham sa za nimi.
Vo Forcella Ambrizzola sa opäť fotíme všetci. Povšimnite si turniketu priamo na turistickej trase – presne tadiaľto sa beží aj Lavaredo Ultra Trail. Žeby to bolo na počítanie bežcov? 😀
Dolu pred sebou už vidíme Rifugio Croda di Lago, tak sa rozbiehame hnaní vidinou päťeurového piva. 😀 Hore sa týči Cima Ambrizzola a pod ňou učupená Cortina.
A na panoráme zľava Croda Rossa, Monte Cristallo, Tre Cime (Dve Cime :D), Punta Nera a Sorapiss, Antelao a Becco di Mezzodi.
A vytúžené piwi na rifúdžii Croda di Lago – samozrejme len po jednom. Kto to má platiť? 😀 A 1 x zuppa di verdure za 9 evri – človek by tu aj skrachoval. 😀
A ako správna chrapač, čo ostala po troch pivách a jednej polievke bez peňazí, vystavujeme na obdiv, že ani na poriadne topánky nemáme. Hádam sa niekto zľutuje. 😀
A aby sme sa aj najedli, tak vyťahujeme paštikyyyy! 😀 Samozrejme vegánske, čo ste si mysleli, ha?
A aha, alpske kravky sa aj kúpu. 🙂 Resp. neviem, či bolo hlavným zámerom kúpanie alebo pojedanie rias. 😀 A tieto dokonca aj namaľuvať zabudli. 😀
Naspäť sa poberáme tou istou cestou, ako sme prišli, lebo nebolo veľmi čo iné vymyslieť. Nevadí, pohľady sú stále neokukané.
Katka pózuje pred Monte Mondeval – malo by tam byť aj dáke hradisko alebo archeologické nálezisko. Nenašiel som info v jazyku, ktorému by som rozumel. 😀 Ale tento pohľad nám dosť výrazne pripomína známy osamelý dom na Islande.
A sme opäť v sedle Forcella Giau, kde v tomto svetle výhľady vyzerajú ako namaľované.
Na záver ešte vybiehame z Passo di Giau pozrieť sa kúsok smerom na Nuvolau, ale akurát sa zaťahuje a začína fúkať. Chytro hádžeme na seba čo máme, fotka s Marmoladou a utekáme dolu do auta.
No a po nekonečných serpentínach sa vraciame smerom do Cortiny, do časti Pocol. Tam sa ubytúvame v hoteli Piccolo Pocol. Keď som ho rezervoval, tak som len letmo pozrel na mapu – vzdušnou čiarou je od neho do centra Cortiny cca 2,5 km – pohodička, zhruba rovnako sme to mali aj z kempu. Zvládame pohodovou prechádzkou. Akurát, že som to pozeral na mape, ktorá nemala vrstevnice a akosi som prehliadol, že hotel je vo výške okolo 1500 m.n.m. a Cortina samotná okolo 1200 m.n.m. 😀 Nehovoriac o absencii rozumnej cestičky pre peších. 🙁 Takže prechádzka do mesta padá. Na tajňasa teda kuchtíme na variči uprostred kúpelňe večeru – hádajte čo? Žeby cestoviny s cícerom, olivami a paradajkovo-zeleninovou omáčkou? A popri tom dumáme, kam vyrazíme zajtra.
Petrík
