Dachstein II

Dachstein II

Dachstein II – Po poslednom nezdare zdolať Dachstein, Fuči a Mauric dali pokus číslo 2 a pribalili k tomu aj Grossglockner,  splnenie ich dávneho záväzku. Ako to všetko dopadlo a čo ich v Alpách postretlo si prečítate v druhom pokračovaní.

 

Dachstein II-uvod

Text Mária FUČI Fúčelová / Foto Mária FUČI Fúčelová

 

Celý tento príbeh sa začal neúspechom prvého výstupu na Dachstein 18.10.2015. Niektoré detaily nás zdržali natoľko, že kvôli počasiu už nebolo možné výstup dokončiť. Poznáte to – keď vám zostane nedokončená práca či neurobená skúška – proste nemáte pokoj v duši a ten treba znova nastoliť. Tak to bolo nejako automatické, že sa tam vyberieme znova. Čoskoro. To čoskoro nastalo nakoniec už po dvoch týždňoch, kedy malo byť super počasie v Alpách a jednoducho – chceli sme dokončiť domácu úlohu. 🙂

Dachstein II - Prvý osvetlený zprava - Dachstein, náš cieľ.
Dachstein II – Prvý osvetlený zprava – Dachstein, náš cieľ.

Moc sme toho nenaplánovali – no nejako sa to zbehlo, že teraz je čas vyraziť. S niekoľkonásobným parťákom horským, Mauricom, sme sa dohodli pre pekné počasie, že by sme mohli vyliezť aj nejaký iný kopček. Tak keď bolo treba vybrať ktorý, zalovila som v pamäti a vybrala z nej dávny záväzok, ktorý som si dala ako 9 ročná na výlete pod Grossglockerským ľadovcom. Ako dieťa ma tam zobral spolu s mojím bratom náš ocino. Vtedy to bola len jazda v aute k výhľadu – no tam som si povedala, že na ten kopec vyleziem. Zdal sa mi vtedy omnoho väčší, vzdialenejší a náročnejší ako dnes. Takže sme mali nejakú predstavu, že jeden deň dáme jeden a druhý deň druhý. Vyrazili sme v piatok večer a na naše počudovanie – pod Dachsteinom nemrzlo, bolo krásne teplučko a zrezali strom, pod ktorým sme naposledy bivakovali. No vďaka tomu sme videli celú noc na hviezdičky. 🙂

Dachstein II - Robíme nástup na ľadovec s úsmevom
Dachstein II – Robíme nástup na ľadovec s úsmevom

Ráno sme si dali budík na 6-tu a myslím, že do 7 sme sa vypratali a aj vyrazili pohodovým tempom. Trošku sme hľadali, kadiaľ sa to nastupuje. Naposledy sme tam liezli super ferratu Johaness náročnosti E, no robili sme zbytočné prestoje, čo mne a Mauricovi úplne nesadlo – tak sme sa rozhodli tieto zdržania tento krát eliminovať. Povedali sme si, že dnes hlavne chceme posedieť na vrchole a že nebudeme riešiť nejakú ťažkú trasu. No za to sme mali celkom kondičný nástup. Budem musieť ešte veľa intervalových tréningov absolvovať a veľa halušiek pojesť, aby som Mauricovi stačila – na skale ho doháňam aspoň technikou môjho lezenia. No vedieť svoje slabosti je dobré pre ďalšie zlepšovanie, takže to beriem pozitívne (začala som trénovať 🙂 ).

Dachstein II - Tentokrát sa nám vrchol priam núka
Dachstein II – Tentokrát sa nám vrchol priam núka

Väčšinu trasy až po Dachsteinbahn Bergstation sme vykráčali a potom sme sa tam napojili na kratučkú ferratku, ktorou sme sa dostali na zjazdovky. Z nich zase malou ferratou až na hornú stanicu lanovky. Na začiatku sme ešte urobili prestoj formou strachu zo zranenia, kedy ja som nedávala pozor a použila Mauricov stup ako chyt skôr, než ho použil on. Trošku lietania v hlave a predychávania to ale urobilo a bola som ready to go. Rýchlo sme vyšplhali na hornú stanicu, doplnili vodu – nebrali sme si jej zbytočne veľa, keďže sme vedeli, čo tam bude a vyrazili sme na ľadovec. Pohodovým tempom sme dorazili pod záverečnú ferratu na vrchol, ktorou sme išli aj minule a z ktorej sme sa museli vrátiť. Tento krát sme dorazili na pamätné miesto a skrátili si čas asi o 35 minút oproti minulému. Bolo to aj preto, že sneh čo tam zostal, bol už fajne pretavený a nebol taký šmýkavý, ako naposledy. Išlo sa nám proste parádne aj kvôli tomu, že teraz sme necvakali karabíny do lana. Proste sme si frčali. Dobehli sme niekoľko párov – s ochotou nás pustili pred seba. Po traverze sme už ale nasadili mačky, nech sa tam netrápime zbytočne a rýchlo to vybehneme. Pár metrov pod vrcholom vravím Mauricovi s úsmevom, že to už dnes dáme.  Dorazili sme hore celí usmiati, že sa nám to konečne podarilo.

Dachstein II - Dachstein, 2995mnm a na kríži 3000mnm
Dachstein II – Dachstein, 2995 mnm a na kríži 3000 mnm

No Dachstein už nebol žiadna výzva. Teraz sme to brali ako pekný výlet a aklimatizáciu na ďalší kopec, čo nás čakal. Krása, čo nás však na vrchole čakala, nebola žiadna povinnosť a žiadny nudný výšľap. I keď sme tu stretli chlapíka v teniskách, čo len vybehol hore a hneď zbiehal. My sme vnímali tú krásu, ticho a samotu na vrchole. Keďže sme všetkých predbehli, mali sme ho pre seba. Samozrejme by som to nebola ja, keby som všade nevyliezla a tak som ešte potvrdila tento kopček výlezom na kríž. Uvedomila som si, že som prvýkrát na kopci 3000, na ktorý som až zdola vyliezla vlastnými silami. Celkom dobrý pocit. 🙂

Dachstein II - To som celá ja
Dachstein II – To som celá ja

Keďže dosť fúkalo, tak sme si povedali, že pôjdeme už dole – aj preto, čo nás ešte malo čakať. Zostup a presun pod Grossglockner a kopec výškových metrov. Takže sme zbehli dole a vybrali sa po ľadovci k lanovke. Rozhodli sme sa, že za 21e čo chcú za jazdu, sa radšej najeme alebo pôjdeme znova niekam na výlet. Takže sme to skráčali – už sa nám nejako nechcelo ponáhľať a užívali sme si teplúčko slniečka, ktoré nadobudlo púštne rozmery. Občas sme si sadli a len tak potichu čumeli do slnka. Fascinujúci pokoj. Zhodli sme sa, že dosť parádne to je vymyslené – tieto hory – a spokojne cválali dole.

Dachstein II - Moje fešácke legínky od ZAJO ešte nedotknuté
Dachstein II – Moje fešácke legínky od ZAJO ešte nedotknuté

Pri zostupe sa stala druhá nehoda – rozderavila som si aj posledné Zajo legíny, ktoré som mala na fešácke účely a teda na turistiku. Kde inde, ako na kolene. No čo už, spotrebný matroš. Dole sme sa dostali pohodovým tempom až o 4. Keďže sme boli hladní, tak sme si chceli aj navariť. A náš plán vytrepať sa ešte na Studlhutte (čo malo byť po dvojhodinovom presune autom ešte 1200 výškových metrov) sa začínal pomaly rozplývať – aj keď som si to nechcela sprvu priznať. Podarilo sa nám akurát najesť a do noci dostať na parkovisko Lucknerhaus, kde sme bivakovali. Ja som nakoniec zvolila kvôli hrdlu, ktoré bolo nejaké načaté, únikovú variantu spania v aute, aby som potom na ďalší deň nemala väčší problém. V autíčku bolo supíš – dokonca som nemala polámaný krk, čo doteraz nechápem, ale však len dobre. 🙂

Dachstein II - Stúpame ku Studlhütte a pred nami náš druhý cieľ - Großglockner
Dachstein II – Stúpame ku Studlhütte a pred nami náš druhý cieľ – Großglockner

Ráno sme si povedali, že nás čaká len výstup ku Studlhutte a prípadný aklimatizačný výstupček a skúmanie terénu. Vedeli sme, že chata je zavretá – to nám prizvukovali aj turisti, čo sa vracali z nedeľnej prechádzky z Lucknerhutte. No a čakali sme, že budeme bivakovať niekde pri chate, no Mauric nakoniec zistil, že je tam Winterraum – no neboli sme si istí, ako to tam vyzerá a čo to vlastne bude. Na naše milé prekvapenie sme dorazili ku krásnej chatke, plnej diek, dreva a s kachľami, kde sa dalo zakúriť. Po nejakom prieskume okolia sme si zobrali kopec diek, sadli na balkón a slnili sa kým sa dalo.
Asi hodinu a pol po nás dorazili 4 chlapci so snowboardmi na batohoch. Tiež sa prišli vyhrievať na slniečko, až kým nezapadlo. My sme ešte kecali o živote až kým nezačala byť vážna zima. Však to poznáte, také tie filozofické reči. Obišla nás povinnosť zakúriť v kachliach a tak sme prišli už do teplúčka – a začali pociťovať stopy hladu. Topili sme sneh, čo trvalo nesmierne dlho a druhý deň sme sa z toho poučili – robili sme to už na variči, nie na kachliach. Celý proces kŕmenia zabral asi tak 2 hodiny. Zaľahli sme celkom neskoro na horské podmienky a to zhruba o 22:00, teda ak si dobre pamätám. A dohoda bola, že vstávame o 5 hodine.

Dachstein II - Ranná krása pred lezením. Keby som tam nebola, ani neviem, že fúkalo tak, až ma odvievalo
Dachstein II – Ranná krása pred lezením. Keby som tam nebola, ani neviem, že fúkalo tak, až ma odvievalo

Ráno sa nám podarilo kvôli tme posunúť budík ešte o pol hoďku a z chaty sme sa vytrepali 6:27. To už bolo trošku svetlo, šlo sa fajne. Teda ja som pri značnom stúpaní pocítila, že som deň predtým podcenila hydratáciu a rozbeh bol skutočne biedny. Tiež sa nabudúce poučím a napijem sa, že sa bude zo mňa liať. Rozbeh bol pre mňa ťažký, Maurico myslím nemal väčšie problémy. Prešli sme cez ľadovec a dostali sa ku samotnému hrebeňu, keď mi Maurico povedal, že to musíme stihnúť k akejsi žltej tabuli Frühstucksplatz 3550mnm do troch hodín, inak sa neodporúča pokračovať v ceste hore. Došli sme k nej za 2:40 – tak sme sa tak na seba pozreli, že OK teda hmm … Dali sme samozrejme raňajky a s vedomím, že nás čaká ešte dosť a že to nejdeme podceňovať, sme sa vydali na vrchol.
Na skale sa moje tempo neúmerne zrýchlilo napriek náročnejšiemu terénu a tak som bola Mauricovi v pätách. V istom momente, ešte pred raňajkovým miestom sme si povedali, že nejdeme frajeriť a že dáme si aj lanko kolo seba a tak sme liezli súbežne. Mauric kde-tu niečo hodil a síce som si chcela niečo vytiahnuť aj ja, ale nejako sme to neriešili – nakoniec aj tak sa na horách nepadá, takže som musela liezť akoby som bola prvá – hlavne pri súbežnom lezení. No štandov sme mali len málo – skôr išlo o zaisťovanie jeden druhého pri ťažších krokoch. Takže som to vnímala veľmi slobodne – tak, ako to mám rada. Zabudla som spomenúť, že sme liezli cestou Studlgrat, čo je myslím klasifikované ako III+ – takže veľmi príjemná lezecká prechádzka. Inak nám ale od rána fučalo takým štýlom, že sme mali čo robiť, keď sme išli po úzkom hrebeni – aby nás neodvialo. No a samozrejme – pocitovej teplote to nepomáhalo. Slniečko síce svietilo, ale ani sme ho necítili. Asi 100m pod vrcholom som pri kríži zbadala nehoráznu skupinu ľudí a bola som rada, že tam akurát nie som – lebo bola taká zima, že by sa mi nechcelo čakať kým všetci vypadnú. No kým sme doliezli hore, všetci už boli na hrebeni smerom na Klein Glockner. Môj prvotný plán odfotiť sa na vrchole iba v krátkom tričku Zajo Team som odvolala pre očividné teplotné podmienky, tak sme tam dali rýchlo niekoľko fotiek a započúvali sme sa do ticha, ktoré si pre nás kopec pripravil.

Dachstein II - Vrcholovka Großglockner
Dachstein II – Vrcholovka Großglockner

Trielili sme dole normálkou. Hrebeň sme prešli rýchlo a bez komplikácií – ako koniec-koncov celý Glockner. Zišli sme pohodovo až ku Erzherzog-Johann Hutte, kde sme dali vo winterraume nejakú obedovú pauzu a pokračovali v zostupe. Slniečko tam dole už dosť pálilo, ľadovec bol bezproblémový. Akurát Mauric si zabudol doma okuliare a slnko mu vypaľovalo dieru do očí. Tak škúlil celú cestu na ľadovec a išiel len podľa mojich stôp na zemi. Asi v troch štvrtinách som mu žičla okuliare. Moje oči boli celý deň v komforte – tak sa im už nič nestane. Kvôli Mauricovým očiam aj kvôli tomu, že sme si chceli najskôr navariť, bo sme boli hladní, sme sa rozhodli, že zostaneme už rovno spať na chate – inak by sme spali na parkovisku. Na chate je predsa len krajšie a mohli sme si užiť ďalší krásny západ slniečka.

Dachstein II - Užívame trhlinky v ľadovci a mostíky
Dachstein II – Užívame trhlinky v ľadovci a mostíky

Poučili sme sa zo dňa predtým a hneď sme začali variť na bombe, takže do hodiny sme boli najedení. Napadlo nás ešte urobiť mňamkovú kašu s fazuľkami – už ani neviem, čo sme tam všetko dali, ale fest dobré to bolo. Ja som na konci varenia trošku zaspávala, tak som si šla na hoďku ľahnúť. To zapríčinilo, že keď som sa zobudila, moja porcia bola studená a tak som ju zohrievala na dvakrát v kachliach, kde sa mi ju podarilo trošku opiecť – ale len tak fajnovo gurmánsky, aj keď neplánovane. Večer skončil pri tom, ako som učila tých 4roch chalaniskov zo Salzburgu hrať sedmu a papala túto mňamku. Medzitým zostal zase Mauric unavený a tak si išiel ľahnúť. Asi po hodine došiel čerstvý ako ryba a ja som pol hoďku na to dostala už záchvat spania, takže som sa už zdekovala nadobro a on potom už tiež.

Dachstein II - Naša cesta Studlgrat na rozhraní svetla a tmy
Dachstein II – Naša cesta Studlgrat na rozhraní svetla a tmy

Ráno sme si prispali až do 7. Pohode sme sa zbalili a vyrazili okolo 8 dole k autu. Čakalo nás triedenie materiálu a ďalšie varenie, keďže jedla na horách nie je nikdy dosť.

A potom už len cestovanie naspať. Moja konečná bola Linz, čo bolo fajn – na rozdiel od Maurica, čo to musel sám dotiahnuť až do Martina. Zvládol to očividne v zdraví, za čo sme všetci radi. Myslím, že okolo polnoci mi písal, že dorazil. Takže takto nejako sa končil náš trip parádny. Bol to krásny čas, plný krásnych kopčekov a radosti na nich. Krásny kľud mimo civilizácie, ktorý ako liek pôsobil na ubolené ľudské duše. S vďačnosťou sme sa vrátili živí a s radosťou vyrazíme v ústrety novým kopcom.

 

965 Celkovo prečítané 2 Dnes prečítané

Komantáre

komentárov