Chorvátsky NP Paklenica – výšľap na vrch Golič (1265 m) alebo len aby sme v teple nepomreli

V rámci letnej dovolenky v Chorvátsku pri Jadranskom mori sme si tradične s Petríkom vybehli či vyšľapali aj niekoľko z okolitých grúňov, lebo keď Vás proste vábia pohľadom, tak musíte. Čo-to sme poexplorovali najprv v okolí Omišu, ale prvýkrát sme tentoraz nakukli zľahka aj do národného parku Paklenica – konkrétne tri výlety z vychádzkového bodu mestečka Starigrad. To je jedno z takých prvých prímorských miest, pri ktorom Vás vypľuje diaľnica a my sme sa tu stavili aj cestou domov na pár dní, lebo lákala kombinácia mora, krásnych hôr a kratšej cesty na Slovensko, ktorú sme potom mohli dať na jeden šup. 🙂

NP Paklenica – toť chránené horské územie situované okolo dvoch riečnych roklín – Velika Paklenica a Mala Paklenica, ktoré je podmnožinou tiahleho pohoria Velebit. Vopred zisťujeme info na nete, že kde, ako a čo by sa dalo vidieť – ale s podrobnejšími turistickými mapami je to v HR akosi vždy problém, lebo ich proste online nenájdete. 😀 Ale tabulisko majú aspoň pri vstupe, tak si ju fotíme … Kupujeme si 3-dňový vstup do NP (cca 20 eur, už neviem presne – cenník a ďalšie info TU) Ideme námatkovo podľa chuti a bez jasného cieľa, kam nás nos zavedie – dnešná trasa nám nakoniec vydá na cca 20 km a 1400 m stúpania, čo neznie extra náročne, až kým … No veď to ešte zistíme. 🙂

NP Velika Paklenica - mapaTrasa nášho výletu: Velika Paklenica – Planinarski dom – Mali mozak – Stražbenica – V. Golič – Sirjakuša – Marasoviči – Velika Paklenica (cca 20 km a 1400 m↑)

Autom sa približujeme zo Starigradu cca 4 km do rokliny Velikej Paklenice, nech ušetríme nohy od rovného asfaltu a berieme kúsok dvoch chalankov-stopárov, ktorí idú dať turistiku. Pýtajú sa nás, či ideme liezť a hneď aj zisťujeme na začiatku za parkoviskom, prečo. 🙂 Všade plno prírodných lezeckých stien rôznych obtiažností – hentaký Winnetou, taký Old Shatterhand, tam zas Zeus – podrobnejšie TU … Vyzerá to tu na celkom raj pre lezúne, chcelo by to vyhnať Tygra na prieskum, lebo ja sa do toho ani za mak nerozumiem. 😀

Vstup do Velikej PakleniceKaždopádne začiatok na každom kúsku takto skalkový a ľuďmi obliehaný … 🙂

Roklinou vedie zatiaľ široká štrkovitá cesta pretkaná kde-tu turistami, ktorých v prvú hodinu stretneme možno 70. Užívam si kľučkovanie pomedzi nich behom, mierne stúpame, z hlavnej cestičky sú podchvíľou odbočky s ceduľami na rôzne turistické trasy …

03

… my ideme zatiaľ rovno, neustále povedľa nás zurčí riečka, tak sa aj trochu schladím. Vyrazili sme síce ráno, ale 30-tky teploty z posledného týždňa nepustia a pripaľuje, hoci zatiaľ sme prevažne v tieni a ešte relatívne v chládku. Dobiehame k Planinarskemu domu kdesi zhruba v 400 m.n.m., kde majú okrem iného aj 50 ubytovacích lôžok. Tu záhadne takmer všetci turisti končia a Petrík sa im nečuduje, veď tu majú pivo s vysokohorskou znížkou – o polovicu lacnejšie ako všade inde pri pobreží. 😀

04

Chvíľku sa v okolí chaty nevieme vysomáriť zo spleti rôznych chodníkov a cedulí, keďže všetko je aj tak označené červeným bodkovaným značením – voláme to „punkty“, po bodkách na okraji rakúskych diaľnic. 😀 Nakoniec sa ale vydávame jedným z chodníčkov a začíname stúpať ponad niečie záhradky (uprostred ničoho), ešte plní elánu 🙂 …

05

Chodníček je spočiatku akýsi divoký a hrá s nami tajnú misiu, pričom všade sa ma snaží ulapiť pichľavé malinčie a myslím na to, že s pripaľujúcim slnkom nás domáci vystríhali pred vyliezajúcimi hadmi, tak kukám pod nohy. Pohodička. O pár minút sa už ide dobre, prechádzame pozvoľna do inej scenérie – zo zmiešaného pichľavo-kríčkového lesa do čisto listnatého.

06

Nebyť toho, že tu zo všadiaľ trčí výrazne viac skál, tak by som sa cítila skoro ako doma. 🙂 Krásna zeleň všade a prekvapivo hustý trávnatý porast, na ktorý v týchto končinách nie som zvyknutá.

07

Napájame sa na jeden z bočných hrebeňov a stúpame po ňom smerom na hlavnejší – začínajú sa nám odkrývať výhľady, medzi nimi aj na jeden z hlavných bodov dnešného výletu, vrch Golič. Zdá sa, že názov má príznačný, pretože je vcelku vykosený do hola.

vrch Golič, NP Paklenica

Oproti a aj pred nami vidím skalnaté úbočia posiate borovicami a teším sa na prechod do ďalšej z týchto rozmanitých prírodných krás, ktoré sa tu na pomerne malom kúsku hojne striedajú.

09

Prichádzame na rázcestník Stražbenica na hlavnejšom hrebeni a stretávame tu prvých aj posledných dvoch turistov za celý čas. Ja sa poteším tunajšiemu názvu, lebo doma ma čaká psík Benik, ktorý ma isto na diaľku stráži, aby som sa vrátila v poriadku. 🙂 Pokračujeme doľava …

10

… smerom na Golič a dostávame sa do skalnato-borovicovej pasáže, ktorú sme videli už zdola.

11

Spokojne cupkám, nasávam tú vôňu čečiny, živice a šišiek, kochám sa výhľadmi na hory oproti – myslím, že Debelo Brdo. Prezliekam sa z tielka do trička, aby mi neuškvarilo plecia, lebo pečúce slnko začína byť neúprosné.

12

Asi po 15 minútach si dávame prestávku na jednej z vyhliadok, kde sa nám otvára pohľad na severozápadnú časť Paklenice – konkrétne rovinaté údolie Veliko Rujno a v pozadí skalnaté vŕšky Bojinac, kam – ako sa ukáže, sa vydáme na výlet v ďalších dňoch.

13

Petrík cvaká panorámy – vľavo vrch Golič, v strede Veliko Rujno v celej svojej šírke.

14-planina

Ja, akožto človek zaťažený na borovice, sa pri tomto pohľade totálne vytešujem z cesty, ktorá bude nasledovať. 🙂

15

Zvečním ešte Petríkovu podobizeň s Veliko Rujnom a Bojinacom a frčíme ďalej vyššie.

16

Boroviceeeeeeeee krááásne, díki Ti, Božeee! 🙂 Pri pohľade nazad nad nami sa týči Debelo Brdo.

17

Tento prekrásny skalnatý úsek mi pripomína borovicovú pasáž na Tlstej u nás vo Veľkej Fatre. 🙂 Či? Úplne napravo hore si hovie najvyšší bod pohoria Velebit, Vaganski vrh (1758 m) – ktorý je zároveň 4. najvyšší vrch v Chorvátsku. Pôvodne sme improvizovane mysleli, že pôjdeme naň, ale zrejme by sme na to potrebovali viac jedla a najmä vody v narastajúcom teple, tak sme zvolili pre dnes Golič a Vaganski vrh sme nechali pomyselne na neskôr. To som ale netušila, že sa dnes ešte celkom rozbijem a nastúpať naň od mora ďalší deň 1700 výškových sa mi totálne nebude chcieť. 😀 A Petríka predsa samého po tých krkaháľoch s imaginárnymi hadmi za pätami nepustím. 😀 Hrom do mňa!

18

Tutoľ sa obzeráme, odkiaľ sme to vlastne prišli. 🙂 Po strednom hrebeni priamo pred nami. V pozadí hlavný hrebeň a Vaganski vrh.

19

A takto všetko pekne v jednej panoráme ako na dlani … 🙂

20-debelo-brdo

Pokračujeme cez borovicový lesík ďalej a dostávame sa do „vyprahlej krajiny“ povyvracaných zoschnutých stromov. Veľmi nečakaný pohľad, ktorý nás prekvapil – páči sa nám tu tá rôznorodosť. Pred nami už len kúsok vrch Golič, ktorý je z tejto strany hojne obrastený stromami.

vrch Golič, NP Paklenica

Pohľad dolu na Veliko Rujno a Bojinac …

Veliko Rujno, Bojinac, NP Paklenica

… aj panoramaticky. 🙂 Ach, krásne tu je. Pokračujeme úzkym štrkovitým chodníčkom s kadejakým bodľačím po stranách …

Golič, Veliko Rujno, Bojinac, NP Paklenica

… vchádzame do vytúženého lesného tieňa pod Goličom – jedného z posledných tieňov na dnešnej trase. Je okolo obeda, horúčava skúša naše telesné schránky …

24

25

… cestou sa obzerám po okolí ako besná a znovu ma príjemne prekvapí, ako sa tu krajina mení. Stúpanie do Goliča bez tieňa začína byť poriadne úmorné, pretože teplo sa odráža aj zovšadiaľ navôkol, našťastie je to do strmáku len kúsok.

26

Pomedzi dychčanie obdivujem zátišia … 🙂

27

… a ľôcham vody, lebo horúčava už začína udierať na mozog. Najhoršie je, že v takom teple vlastne ani nechutí piť … 🙂

28

… Petrík cvaká panorámku z Goliča a mňa, ako sa teperím nahor za ním.

29

A juch! Hore som a výhľady peckové! 🙂

30

Peter Sveter Kilometer je pred slnkom zakuklený do trička ako faraón a jeho pohľad a výraz v tvári začína naberať rozmery rozmetajúceho sa pekla netrpezlivosti nad mojím slizniačím tempom. 🙂 Tam, hľa, priamo za ním vidíme, kadiaľ budeme pokračovať – hranou hrebeňa. A to ešte ani on sám netuší, ako veľmi pomaly. 😀

31

Každopádne pred tou apokalypsou ešte vychutnávame kochačky na všetky strany …

32

… zaznamenávame svoju oslnivú krásu …

33

… a poberáme sa za ďalšou nepoznanou krásou pozvoľna hrebeňom dolu. Golič sa nám pomaličky vzďaľuje a akosi zisťujeme, že strácame chodník v spleti pichľavých rastlinstiev a že tadiaľto asi veľa nôh nekročí. Petrík spúšťa svoje hundracie mechanizmy, že to otočíme, ale ja nemám rada vracať sa po rovnakej trase a vravím, že tí dvaja chalankovia turisti predsa išli tiež týmto smerom, takže sa museli niekam dostať … Možno.

34

Cestičku nakoniec po asi 5 minútach predierania sa nachádzame a vrátiť sa nám už nechce. Asi hodinu a pol sa ešte predierame pomedzi kríčie a lezieme kde-tu štvornožky po ostrých skalách, na ktorých si treba dávať veľký pozor, inak dieru v kolene pri páde by sme mali takmer istú. Našťastie pomaly, ale isto – a aj bez jediného zakopnutia. Pri tomto obozretnom tempe na takmer neviditeľnom chodníku hranou hrebeňa do nás však slnko veľmi statočne dobiedza a je to celé veľmi únavné.

35

Mňa v takýchto „extrémnejších“ situáciách chytá vždy druhý elán a aj si zaspievam, ale Petrík je vážnejší a môj umelecký výstup akosi nedoceňuje 😀 – každopádne obaja sa už tešíme, keď zídeme dolu a budeme to mať z krku. 😀 No výhľady perfektné, nie?

36

Vychádzame na okraj hrany hrebeňa, kde už chodníček začína byť o poznanie schodnejší – a aj skál je menej a nie sú také ostré, takže zrýchľujeme.
37

Chodníček sa stáča vpravo, takže máme výhľad na hranu, z ktorej sme prišli. Z tejto k pobrežiu otočenej strany je príroda zase úplne iná, nestačím sa čudovať. 🙂

38

Vyzerá to tu na blížiacu sa farbičkami posiatu jeseň – ale je len začiatok septembra.

39

Ďalšiu cca trištvrte hodinku sa kľukatíme pomedzi skalky, kríky a malé listnaté stromky …

40

41

… až kým nezačneme klesať naspäť do rokliny Velikej Paklenice. Tam sa serpentínový strmý chodník mení na štrkovitú suť a Petrík to prirovnáva k ceste dolu Monkovou dolinou v Belianskych Tatrách. Celé Slovensko tu objavíme na 20 km. 😀

42

Schádzame do rokliny už dosť znavení, sú asi 4 hodiny poobede, bežíme ešte pár km, cestou znovu míňame posledných turistov – tiene sa už predlžujú a návštevníci parku pomaly odchádzajú. Cítime na jednom mieste aj poriadny pach „chlapiny“ a vidíme divokých capov na skalnatých bralách, ako nás pozorujú. 🙂 Lezci ešte lezú a my dobiehame k autu na začiatku rokliny. Tak teda pomerne krátka trasa – 20 km a 1400 m↑, ale v jednom z najtechnickejších terénov, aké som doteraz išla a v totálnom peku. Milión pichliačov a ostrých skál všade, kukanie pod nohy muselo byť a hore to už vôbec na beh nebolo. 🙂 Zabralo nám to asi 7 hodín a z toho len samotný zostup z Goliča trval vyše tri hodiny – no nekonečné sa mi to zdalo. 😀 Únavu na konci dňa by som prirovnala k MF50 alebo k UltraFatre. Stálo to však rozhodne za to. 🙂

43

A takto zaprášene vyzerali naše labky v Luna sandáloch po tejto perepúti. Musím povedať, že výber obuvi to bol aj na takýto nehostinný a náročný terén pre mňa veľmi dobrý – cítila som celý čas istotu v tom, kam a ako došľapujem, hoci obozretne.

Ďalší výlet v NP Paklenica – okolie Bojinacu, Vám priblížim o týždeň. 🙂

Užívajte hory, priatelia.

Logo Katka@janurky.sk

3002 Celkovo prečítané 5 Dnes prečítané

Komantáre

komentárov